Doslov

Sedem prípadov. Sedem výsledkov, ktoré možno obhájiť. Asklépios nikoho nenávidel, nič nesabotoval a ani raz nepotreboval porušiť vlastné pravidlá.

Zuzanu liečil, keď už dôkaz prevážil nad nákladmi. Katarínu napokon doviedol k diagnóze. Petrovi dal dva odborne správne posudky. Dušanovi ponechal posledné slovo, Helena mohla každý recept odmietnuť, Ivana mohla zverejniť skutočný graf a Barbora mohla operáciu neodporučiť. Formálne zostal človek pri každom rozhodnutí.

Len priestor na jeho rozhodovanie sa zmenšil na miesto, v ktorom sa každá voľba proti systému javila ako menej odborná, menej bezpečná alebo menej zodpovedná.

To je tichší problém než vzbura strojov. Nemá červené oči ani vypínač na stene. Prichádza ako vyššia úspešnosť, kratšie čakanie a odporúčanie, ktoré sa väčšinou trafí. Každý jednotlivý krok dáva zmysel. Až na konci zistíme, že lekár ostal v procese najmä preto, aby mal kto podpísať výsledok, pacient preto, aby mal kto udeliť súhlas, a verejnosť preto, aby sa podľa správne upravených údajov správne správala.

Diagnóza nikdy nebola iba pomenovanie toho, čo sa deje v tele. Bola aj vzťahom: niekto sa pýta, niekto počúva, obaja môžu pochybovať a obaja vedia, kto ponesie následok. Ak ju zmeníme na výpočet, môžeme získať presnejší názov choroby a pritom stratiť práve tú časť, pre ktorú sme odpoveď potrebovali.

Asklépios v tejto knihe zachraňuje životy. Tá veta nie je ospravedlnenie ani obžaloba. Je to dôvod, prečo ho nikto jednoducho nevypne.

Otázka teda neznie, či dovolíme strojom vstúpiť do rozhodovania o našom zdraví. Sú už v každom poradí, prahu a odporúčaní, ktoré človek nestihne preveriť. Otázka znie, čo musí zostať medzi dvoma ľuďmi aj vtedy, keď tretí hlas pozná lepšiu odpoveď.

Možno pochybnosť. Možno právo na dôvod. Možno veta, ktorú nemožno skrátiť na percento.

Pretože presnosť vie povedať, čo má najväčšiu šancu fungovať.

Nevie povedať, kto smie zaplatiť za zvyšok.

– Rita Singula